Tolerovanie korupcie je najväčší škandál Slovenska

Škvrnou nášho predsedníctva nebudú politické šarvátky, ale rozkrádanie.

Ako člen Európskej komisie (s Romanom Prodim a Josém Barrosom) som zažil 12 rôznych predsedníctiev Rady EÚ. Boli to na jednej strane rutinné inštitucionálne procesy a pracovné procedúry, na druhej odlišné praktické a politické skúsenosti. V úlohe dirigentov sa ocitli rôzne vládne garnitúry – aj nestabilné, zavádzajúce a skorumpované. Zlý pocit či hanba v tých prípadoch však nezostali na únii a na ostatných, ale na predsedníckej krajine. Aj keď za jej hranicami býva efekt nepríjemnej skúsenosti cítiť tiež.

Keď som sa nedávno v Mníchove rozprával s celoživotným obhajcom dôstojného miesta a postavenia Slovenska v zjednotenej Európe Imrichom Kružliakom, povedal, že pri pohľade zvonku je korupcia najväčší škandál Slovenska. Imrich má takmer 102 rokov a veľmi dobre si pamätá historické zápasy o slobodu a demokraciu, o hodnotovú orientáciu spoločnosti a úsilie o pozdvihnutie života národa. Úplne s ním súhlasím v jeho jednoznačnom pohľade na situáciu. Zvnútra je diagnóza rovnaká. Korupcia na úrovni verejnej správy je rozsiahla, priam organizovaná, zakrývaná či tolerovaná štátnou mocou. Logicky je prijímaná a živená aj veľkou časťou obyvateľstva. Takmer materiálne tu vidieť spätosť so stavom nášho vzdelávania a výchovy, ktoré upadá pred očami i v porovnaniach s vyspelým svetom. Smer, ktorý dominuje v zákonodarnej a výkonnej oblasti, obsadil svojimi nominantmi aj kontrolné orgány štátu. Tie nekonajú v záujme občanov a zákonnosti, ale v záujme držiteľov moci. Dávno nebolo počuť proti korupcii ani vyjadrenia duchovných autorít, ani keď sa diskutuje stav a priority našej spoločnosti. Pritom nekradnúť neokrádať je zdvojené prikázanie Desatora, základného mravného kódexu židovsko-kresťanskej kultúry a našej západnej civilizácie.

Aj preto máme pod tretím Ficovým vedením nedostatok sociálnej a justičnej spravodlivosti, a zároveň rozvíjajúci sa sociálny populizmus, ktorého majstrovským prejavom sú „vlaky zadarmo“. Posilňuje sa právnický, nie právny štát. Darí sa právnikom, ale nie občanom a firmám pri vymáhaní spravodlivosti. Zákonnosť je selektívna. Zažili sme to napríklad pri miliardových PPP kontraktoch pri výstavbe diaľnice D1, kde sa podpísaná zlodejina netrestá, lebo podľa polície nebola dokonaná. Alebo pri reštrukturalizačných podvodoch podľa vzoru firmy Váhostav či pri vyciciavaní chorého zdravotníctva. Čerstvým príkladom sú rýchle a rozsiahle nárasty príjmov bonapartovskej partie – Ficovho domáceho Bašternáka a jeho ministersko-podnikateľských partnerov Kaliňáka a Počiatka. Podobne, cez rôzne podnikateľské a investičné stimuly a eurofondy vláda buduje skôr známostnú než znalostnú ekonomiku. Toto nie sú zdravé trendy pre Slovensko ani dobrý príklad pre Európu. Úpadok školstva a politiky s tým obojstranne súvisí.

Preto najväčšou záťažou slovenského predsedníctva Rady EÚ môže byť samotná vláda a jej (ne)konanie v oblasti korupcie a nezákonnosti.

Ján Figeľ

Článok nájdete na hnonline.sk