Slovensko a dva brehy Atlantiku
29. marca 2004 sa Slovenská republika stala členskou krajinou NATO. O mesiac neskôr sme sa stali súčasťou Európskej únie. Odvtedy sa udialo veľa vo svete i v našich dejinách. Vyrástla nová generácia, ktorá si nemôže pamätať iné geopolitické pomery. Aj preto je dôležité poznať rozhodujúce udalosti, chápať dôležité súvislosti nášho vývoja a rozlišovať zmluvné právo od šumov každodennosti, mediálnych ohlasov a hlavne od propagandy a klamstiev.
Duch a litera Zmluvy a jej dodržiavanie
Jasné dohody robia dobrých priateľov. Dohody treba dodržiavať. Toto sú dva starorímske princípy medzinárodného práva. V apríli 1999 nám Aliancia ponúkla MAP – Akčný plán pre členstvo. Až do Pražského summitu NATO v novembri 2002 som ako našu odozvu na MAP viedol prípravu Slovenska (Vládny výbor PRENAME) na členstvo ako štátny tajomník MZV. Bolo to náročné obdobie, no rozhodujúce a úspešné. Proces výrazne zvýšil informovanosť a podporu občanov pre toto dôležité rozhodnutie. Chcem pri tomto jubileu aliančného členstva všetkým pripomenúť ducha (preambulu) a centrálnu literu – jadro Severoatlantickej zmluvy, ktorá nás chráni i zaväzuje:
SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949
Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.
Článok 5
Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …
Pohľad do povojnovej histórie
Povojnová euroatlantická spolupráca a integrácia mala podobnú časovú os, ako slovenská cesta. Marshallov plán (1948) pre obnovu vojnou zničenej Európy mal dve ramená – hospodárske a vojenské. Prvé reprezentovala Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC), ktorá vznikla v r. 1948, neskôr sa mimoeurópskym otvorením zmenila na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Vojenské rameno vzniklo v r. 1949 vo forme Severoatlantickej zmluvy a jej organizácie NATO. Rodiacu sa anglo-americkú politiku o povojnovom usporiadaní kontinentu však predbehol Schumanov plán, ktorý francúzska vláda ponúkla 9. mája 1950 Nemecku a ďalším krajinám. Bol to historicky bezprecedentný projekt a prekvapivá, no úspešná iniciatíva. Európska únia je ovocím a potvrdením mieru, ale nedokázala sa zatiaľ stať garantom a aktívnym tvorcom mieru na kontinente.
NATO vzniklo ako reakcia na hrôzy Druhej svetovej vojny a expanziu sovietskej nadvlády a komunizmu v Európe. Alianciu vytvorilo 12 štátov, po nedávnom vstupe Fínska a Švédska je nás spolu 32. Je evidentné, že aj dnes s existenciou Aliancie majú problém najmä komunisticky a post-komunisticky zmýšľajúce kruhy. Európa samotná nebola schopná vytvoriť účinnú kolektívnu obranu. Zlyhal aj Bruselský pakt (1948), aj Európske obranné spoločenstvo (1954). A skutočnú vojenskú silu a význam nenadobudla ani následná Západoeurópska únia (rozpustená v r. 2011).
Slovenská cesta do NATO
Slovenská republika na svojej ceste do spoločenstva slobodných demokratických krajín postupovala podobne. Po páde komunistického režimu, po demokratizačnom, transformačnom a emancipačnom procese vstúpila v r. 2000 do OECD a následne v r. 2004 do NATO a do EÚ. Bezpečnosť a stabilita umožňuje intenzívnu, vzájomne výhodnú spoluprácu, ba prosperitu. Táto logika a postupnosť platila nielen v minulosti, ale platí aj dnes. Nie je rozumné spochybňovať naše členstvo v NATO, pretože lepšiu bezpečnostnú a obrannú alternatívu Slovensko nemá. Slovensko v strede Európy nemá byť ostrovom, ale svorníkom. Poľsko, Česká republika a Maďarsko už ako členovia aktívne podporovali prizvanie Slovenska do Aliancie. Je dobré byť v jadre kompaktného regiónu. O to by sa mala usilovať každá slovenská reprezentácia.
Slovenská cesta k vlastnej štátnosti a následne k plnohodnotnému európskemu a medzinárodnému postaveniu viedla aj cez úsilie slovenského a českého exilu, odboja a legionárov. Bez Clevelandskej a Pittsburskej dohody by nebolo Martinskej deklarácie, pretože by nebolo podpory prezidenta W. Wilsona a jeho plánu a porozumenia víťazných mocností po Prvej svetovej vojne pre vznik Česko-Slovenska. Uplynulo odvtedy dramatické storočie. Symbolicky i fakticky sa dá povedať, že Aliancia nám umožnila spojiť rozdelené rodiny a národ na oboch brehoch Atlantiku do jedného spoločenstva. V USA a Kanade sa k slovenským koreňom hlási takmer milión obyvateľov. Napriek emigrácii „za chlebom, za slobodou, či za obojím,“ ako hovorieval tiež exulant kardinál Jozef Tomko, v duchu preambuly Washingtonskej zmluvy sú Slováci a Slovenky na oboch brehoch Atlantiku odhodlaní „hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku.“
Zvlášť tento rozmer euroatlantickej integrácie Slovenska a nášho strategického spojenectva by som rád zdieľal s tými, ktorí kladú dôraz na národný rozmer nášho života a identity. Národ je prirodzené a dôležité spoločenstvo pre život a kultúru ľudí a pre ich spoločnú cestu dejinami. Slovenský národ si zaslúži pravdu, nie klamstvá a manipulácie, ktoré škodia ako toxíny a burina. Lebo pravda je základom slobody a spravodlivosti. Moc má preto slúžiť ľuďom vo svetle pravdy. Ona je víťaznou istotou, ako nám to v minulosti potvrdzoval nápis na prezidentskej štandarde („Pravda víťazí!“).
Pokušenie neutrality a zmysel suverenity
Byť neutrálny môže znamenať byť závislý, stratiť slobodu i suverenitu. Naše dejiny a poloha sú úplne odlišné od Švajčiarska, ba aj od príbehu Rakúska. Preto sú neutralistické úvahy naivné a voči národu nezodpovedné. Efektívna, fungujúca bezpečnosť je vždy nákladná. Slovensko takú bezpečnosť v izolácii nedosiahne. A naše dejiny sú toho dôkazom i lekciou.
Suverénne rozhodnutia majú byť predovšetkým rozumné a zodpovedné, nielen nezávislé. Nežijeme v izolácii. Miera vzájomnej závislosti narastá, a hlavne pre menšie štáty sa stáva veľkou výzvou. Pri rozumnej a zodpovednej politike je náš osud v dobrých rukách. Vyjadrením spoločenskej zrelosti a zdieľanej vízie býva aj zahraničnopolitický konsenzus, ktorý synergicky spája štátnu politiku, verejnú diplomaciu a občiansku spoločnosť. Zhoda vyhlásení, záväzkov a skutkov, predvídateľnosť a spoľahlivosť postojov patria do spoločenstva podobne zmýšľajúcich priateľov, partnerov a spojencov. V súčasnosti sa tento konsenzus výrazne a rýchlo oslabuje. Je to však na škodu Slovenska.
Comments