Skúšobný test Slovenska ako právneho štátu
Ak bude Slovensko ľahostajné voči krivdám minulosti, ako môže dúfať v lepšiu budúcnosť?
Pamätný kríž na mieste vraždy Róberta Remiáša v Bratislave. Foto: TASR/Jaroslav Novák.
Zložitý stav našej justície, prokuratúry a polície netreba vari zdôrazňovať nikomu, je to viditeľné na dennej báze. Tento segment je plný horúcich a neukončených káuz. Je v nich zapojená aj spravodajská služba SIS a inšpekcia Policajného zboru. Dovolím si tvrdiť, že tento stav je výsledkom dlhodobého zneužívania moci politickými špičkami štátu a zároveň politickej neschopnosti, ba neochoty principiálne sa vyrovnať so zločinmi a s krivdami minulosti.
Na rozdiel od Poľska, Českej republiky, bývalej NDR ako súčasti Nemecka či iných postkomunistických krajín slovenská generálna prokuratúra dodnes neumožnila konanie proti niektorým nepremlčateľným zločinom proti ľudskosti v období rokov 1948 – 1989. V rokoch 2007 – 2009 podal ÚPN 47 podaní na stíhanie nevyjasnených vrážd, obetí mučenia vo väzení či zabitia na hraniciach. Rozhodnutia Trnkovej prokuratúry išli v línii „zločin sa nestal“ alebo „skutok bol v súlade s platnými zákonmi“. A tento stav sa nemení ani po personálnych výmenách nehodných a zlyhávajúcich prokurátorov! Ľahostajnosť je sestrou zla. Ak bude Slovensko ľahostajné voči krivdám minulosti, ako môže dúfať v lepšiu budúcnosť?
Iba na Slovensku po páde totalitného režimu spáchala tajná služba brutálne zločiny – únos prezidentovho syna a objednávku vraždy nepohodlného svedka podsvetím. A premiér Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident ich amnestoval! Týmto zneužitím moci boli hrubo poškodené základy právneho a demokratického štátu. Následne bolo potrebné mimoriadne a účinné vzopätie viacerých zložiek štátnej moci, aby bolo možné fakty pravdivo pomenovať a dôsledne vyšetriť. Vďaka takýmto vzopätiam odmietajúcim zločin a korupciu sa Slovensko posúva dopredu. Najprv to bolo celospoločenské vzopätie vo voľbách v roku 1998. Rozsiahle úsilie a rozhodnutia vlády Mikuláša Dzurindu umožnili spáchané skutky kvalifikovane došetriť a obžalobu predložiť súdu.
Pri odstraňovaní účinkov nemorálnych a protiprávnych Mečiarových amnestií išlo o opravu a obnovu základov právneho štátu. Lídrom v tomto snažení sa stalo najprv KDH. Prvý návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií predložil Vladimír Palko v roku 2000. Návrh sa ideovo opieral o formulu, ktorej autorom je nemecký právny filozof, sociálny demokrat a minister spravodlivosti v období Weimarskej republiky Gustav Radbruch. Radbruchova formula skrátene znie: „Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že právna istota zaručená pozitívnym právom už voči tejto nespravodlivosti nemá nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.“
Návrh však nezískal v hlasovaní ústavnú väčšinu. Potom bola celá séria podobne neúspešných pokusov, pričom sa pre postoje strany Roberta Fica opakovane nedarilo dosiahnuť kvalifikovanú väčšinu NR SR. V roku 2015 som predložil tento ústavný zákon za skupinu 60 predkladateľov. Tým bol v slovenskom zákonodarstve dosiahnutý doterajší historický rekord v počte parlamentných signatárov legislatívneho návrhu. Samostatne vládnuci Smer-SD však opätovne návrh nepodporil. A roky plynuli, pričom spravodlivosť bola zablokovaná a krivda dominovala. Samozrejme, nielen v jednej kauze. Obeťou tohto zvráteného vývoja sa stali (nielen) Ján Kuciak a jeho snúbenica. Boli podobne mladí ako Róbert Remiáš. Za vytrvalé úsilie o pravdu zaplatili rovnakú, najvyššiu cenu...
Ďalšiemu pozitívnemu posunu v Remiášovom prípade pomohlo publicisticko-spoločenské vzopätie. Do slovenských kín prišiel v marci 2017 film režisérky Mariany Čengel Solčanskej Únos. Zaznamenal mimoriadne veľkú návštevnosť. Podpora verejnosti zrušeniu Mečiarových amnestií dosiahla 63 percent. Robert Fico reaguje na verejnú mienku. A nielen on. Vtedajšia koalícia si osvojila nový, vyvážený návrh ústavného právnika a poslanca Petra Kresáka. O mesiac, 5. apríla 2017, NR SR Mečiarove amnestie zrušila. Toto uznesenie potvrdil Ústavný súd SR, plnoprávnosť ďalšieho súdneho konania na vnútroštátnej úrovni potvrdil aj Európsky súdny dvor v Luxemburgu.
Vražde predchádzal zločin zavlečenia syna prezidenta Michala Kováča do zahraničia v roku 1995. Pred súdom je obvinený bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa a ďalších 12 osôb. Pýtam sa spolu s mnohými kompetentných, kedy dôjde k naplneniu účinnej spravodlivosti na Okresnom súde Bratislava III. Kde sú jeho výsledky po rokoch plynúcich od tohto zločinu s účasťou štátnych orgánov Slovenskej republiky? Záleží na tom procesne kompetentným?
Už 26 rokov pri Remiášovom kríži (autor František Guldan) v Karlovej Vsi aj vďaka vytrvalcom, ako sú Ľuba Lesná, Ján Budaj, Ivan Šimko a ďalší, sa na spomienkovej panychíde stretávajú ministri, poslanci, médiá, verejnosť. Dlhé roky tu však nebol nikto z tretej zložky štátnej moci – zo súdnictva či z prokuratúry. Sú natoľko vyťažení, nezávislí či „nad vecou“? Štátnou mocou objednaná vražda je vec verejná a veľmi vážna. Pre potrebné, ba nevyhnutné morálne a pracovné vzopätie v našom súdnictve by sa v tomto krvavom príbehu zlyhania Slovenskej republiky mali v rámci svojej zodpovednosti viac ozývať a na procesne kompetentných sudcov a prokurátorský dozor apelovať prezidentka republiky, generálny prokurátor a predseda súdnej rady.
Dožije sa ubolená a slabnúca matka zavraždeného syna akej-takej spravodlivosti v našom štáte? Sme krajinou, kde vďaka dlhodobo laxnému prístupu nositeľov moci k spravodlivosti veľa vrahov a objednávateľov zločinov si užíva slobodu, kým nevinné obete ležia v hroboch. Slušnosť v živote je málo, nestačí. Slušnosť bez spravodlivosti je len spoločenským divadlom. Národ a občania urgentne potrebujú účinnú spravodlivosť a spoľahlivý právny štát. Zákonné a bezodkladné ukončenie Remiášovho príbehu je pre tento cieľ rozhodujúcou úlohou a dôležitým testom.
Comments