Pán Prezident, vďaka, zbohom a dovidenia!

Priznávam, Michala Kováča som za prezidenta volil bez hlbšieho odhodlania a presvedčenia. S istotou som v januári 1993 odovzdal svoj poslanecký hlas Dr. Antonovi Neuwirthovi, bývalému politickému väzňovi, skvelému lekárovi a kresťanskému demokratovi, ktorého kandidatúru za prezidenta pre prvú parlamentnú voľbu navrhlo KDH.

Z prvého kola voľby však prezident nevzišiel. Vtedy sme si začali uvedomovať, že nová Ústava je nastavená tak, že nik ani zvolený byť nemusí a štátna moc sa skoncentruje v rukách predsedu vlády a parlamentu. Tak sa aj stalo neskoršie, v marci 1998.

Viacerí z KDH sme sa spolu s ďalšími opozičnými poslancami vtedy rozhodli dať v druhej voľbe hlas  Michalovi Kováčovi, v tom čase podpredsedovi HZDS. Volil som ho s nádejou a s očakávaním. Michal Kováč nesklamal. Sú takí, ktorých veľká moc deformuje a korumpuje. A sú takí, ktorých veľká zodpovednosť pretavuje v úctyhodné osobnosti, čo si s rastom svojej moci uvedomujú zmysel služby v pravde a spravodlivosti. Michal Kováč v najvyššej funkcii vyrástol na oporu ústavnosti a demokracie v novej Slovenskej republike. S odvahou a statočne znášal útoky a osočovanie od svojich oponentov a neprajníkov. Pokora bola jeho silou. Stal sa príkladom slúžiaceho lídra.

Pamätáme, ako naň pokrikovali davy z Pasienkov, ktoré burcoval premiér Mečiar, bilboardový LenOn. Ako prezidenta Kováča odmietali pri návštevách v okresoch prijímať politické bábky s označením prednosta. S nenávisťou a krivo o prezidentovi komunikovali štátom platení novinári a médiá, zvlášť po únose jeho syna Michala. Krvavé rozmery tento zápas nadobudol, keď vládou spravovaná SIS zapojila do politického zápasu mafiu a keď bol brutálne zavraždený nepohodlný svedok – spojka pri zločine zavlečenia mladý Róbert Remiáš. Prezident to trpezlivo niesol ako svoj kríž. Budúcnosť sa nerodí bez obety, ale práve cez ňu. Išlo o budúcnosť demokracie a Slovenska v zjednotenej Európe. Po skončení funkcie sa Michal Kováč intenzívne zaoberal možnou korektúrou  tzv. divokej privatizácie v r. 1995 – 98. Veľmi túžil po náprave krívd a po spravodlivosti.  Pri mnohých stretnutiach rozvíjal a šíril myšlienky kresťanského sociálneho učania, ktoré považoval za inšpirujúce pre zdravý rozvoj spoločnosti.

Zápas o demokratický charakter Slovenska, zrušenie nemorálnych a protiprávnych Mečiarových amnestií, občianska odvaha a statočnosť sú dôležité pre našu súčasnosť a budúcnosť viac, než len pre vysporiadanie sa s minulosťou. Krivdy treba naprávať, reči sú málo. Ak štát bude mládež voziť vlakmi zadarmo, ale nebude jej garantovať spravodlivosť a vládu práva, ako bude vyzerať naša spoločnosť, politika a kultúra? Vari nie je spravodlivosť viac než popularita či populizmus? Vari sa bez nej dá slušne žiť? Prvý prezident demokratickej Slovenskej republiky dbal o ústavnosť, spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Odmietal politickú manipuláciu a sociálnu demagógiu. Aj preto ho uznávali slušní občania a svetové osobnosti.

Pán Prezident, vďaka, zbohom a dovidenia!

Ján Figeľ

13. 10. 2016

Tento článok nájdete na postoj.sk

Čítajte aj na sme.sk