Nemohli sme si dovoliť žiadne chyby. To, čo zaplatili generácie pred nami, je výzva na našu zodpovednosť
Ján Figeľ bol prvý slovenský eurokomisár, vyjednával vstup SR do EÚ a NATO, je dlhoročným politikom za KDH. Hovoríme o minulosti, prítomnosti a budúcnosti európskej a euroatlantickej spolupráce, o perspektívach Slovenska v spoločenstve slobodných národov.
Foto: BORIS NÉMETH
Pán Figeľ, boli ste prítomný pri dôležitých okamihoch vytvárania slovenskej zahraničnej politiky a jej integrácii do euroatlantického priestoru. Boli ste eurokomisár, vyjednávali ste vstup SR do EÚ, pôsobili ste aj pri našom vstupe do NATO. Odvtedy sa mnoho udialo, ale tie položené základy tu stále sú. Mohli by sme teda začať – s odstupom rokov – malou rekapituláciou.
Hlavným vyjednávačom pre vstup SR do EÚ som bol vymenovaný vládou v októbri 1998. Keď sa Slovensko stalo členom Európskej únie 1. mája 2004, stal som sa ako prvý Slovák komisárom EÚ. V rokoch 2016 až 2019 som bol osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Od roku 1999 som bol aj spolupredsedom vládneho výboru PRENAME, teda „Preparation for NATO Membership“, spolu s kolegami z ministerstva obrany – Jozefom Pivarčim, neskoršie s Rastislavom Káčerom. V novembri 2002 na samite v Prahe sme spolu s ďalšími 6 štátmi získali pozvanie do Aliancie.
Ale tá naša cesta do NATO aj EÚ nebola taká ľahká, ako sa to dnes môže niekomu zdať v spätnom pohľade.
Nebola ľahká ani priamočiara. Slovensko sa na jednej strane hlásilo k spomenutým dvom cieľom za každej vlády od vzniku republiky v 1993; prihlášku do EÚ odovzdal v júni 1995 Vladimír Mečiar do rúk prezidenta Chiraca za vtedajšieho francúzskeho predsedníctva v Cannes. Pekné mesto...
Také filmové. Veď aj on tam „zafilmoval“...
(smiech) Áno, bolo v tom čosi teatrálne. Slovensko ako jediný z desiatich vtedy relevantných kandidátov nespĺňalo politické kritériá na členstvo.
Dá sa opísať konkrétne, v čom ich nespĺňalo, o aké parametre vtedy išlo? Ako sa to formulovalo?
Po páde komunizmu bolo evidentné, že téma „ako ďalej v Európe“ dostáva nový význam. V roku 1993 dvanástka EÚ v Kodani definovala tzv. kodanské kritériá na členstvo v Únii. Medzitým v roku 1995 pristúpili Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Bolo však zrejmé, že na obzore je historicky zlomové a najväčšie rozšírenie. Kodanské kritériá kládli na prvé miesto politické princípy. Ďalšie kritériá sa týkali ekonomickej konkurencieschopnosti, čo znamená v dôležitej miere obstáť tlaky konkurencie v prostredí Únie. K tomu patria aj záležitosti, ako boli zhoda výrobkov, verejné obstarávanie, štátna pomoc a pod. Ďalej tu bolo prevzatie acquis communautaire, teda harmonizácia legislatívy. V Madride roku 1995 pribudlo kritérium administratívnych kapacít, ktoré potrebuje štát nato, aby mohol fungovať v rámci väčšieho a komplexného spoločenstva. To všetko sa hodnotilo v roku 1997 v posudku Európskej komisie, a tam bolo Slovensko pri plnení politických kritérií v mínuse. Na Slovensku sme boli po zavlečení prezidentovho syna so spoluúčasťou štátnych štruktúr, došlo k vražde Róberta Remiáša, hrubo sa porušovala ústava, premiér Mečiar označil Ústavný súd za „chorý prvok“ na scéne. Boli manipulované verejnoprávne médiá a hrubo zneužívaná moc, čo začalo známou parlamentnou nocou.
Slovenská republika teda slávnostne zavŕšila proces vstupu 1. mája 2004. Oživte mi, prosím, pamäť: tí ostatní naši susedia z V4 vstúpili spolu s nami?
Do EÚ sme vstúpili naraz, v jeden deň. To bol optimálny scenár, pretože nebolo potrebné demontovať dobre fungujúcu colnú úniu s ČR. Nebolo potrebné v následnej fáze robiť Schengenský režim okolo Slovenska, ale dialo sa to spolu so Slovenskom. Ak by SR nebola v tejto skupine rozširovania, spomínané záležitosti by sa diali bez nás, resp. proti nám. Slovensko malo na začiatku rokovaní oproti susedom časový sklz dva roky a bolo náročné dostihnúť tento vývoj. Nikto nechcel kvôli nám čakať. Dokonca aj českí politici vysielali signály o tom, že ak by malo Slovensko zdržiavať proces, potom bude na príťaž.
Znamená to teda, že Dzurindova vláda urobila kus práce. Alebo môžeme povedať aj to, že, našťastie, tie škody, ku ktorým v predchádzajúcom období došlo, neboli nezvratné?
Dalo sa to napraviť, ale nemohli sme si dovoliť žiadne chyby, nesmeli vymeškať ani deň práce. Nešlo len o preberanie legislatívy, ale aj o mnohé reformy, počnúc samotnou ústavou. Tie politické zmeny neboli len odpoveďou na očakávania v Bruseli. Boli predovšetkým odpoveďou na naše domáce potreby.
Neboli za tým aj nejaké zahraničné záujmy? Povedzme záujmy Kremľa?
Geopolitika je realitou. Pamätám si vetu, ktorou sa Boris Jeľcin obrátil na Vladimíra Mečiara: „My očeň chotim, što by vy pobedili v vyborach.“ Želaním Moskvy bolo, aby Mečiarova politika pokračovala. Spomínam si tiež na ratifikáciu Severoatlantickej zmluvy, pri ktorej som bol ako spoločný spravodajca a predseda Zahraničného výboru v apríli 2003. Komunistická strana Slovenska s 11 poslancami vtedy ako jediná v parlamente oponovala vstupu do NATO; požadovali o tom referendum. Vláde Vladimíra Mečiara sa tiež žiadalo organizovať vlastné referendum vo februári 1997, no kvôli petičnej otázke o priamej voľbe prezidenta bolo vládou aj zmarené. To tiež potvrdilo, že zneužívanie moci na Slovensku v tom čase bolo pravidlom, nie výnimkou. A udialo sa to krátko pred samitom Aliancie v Madride v júli 1997.
A tam sme neboli prizvaní.
Nielen, že sme neboli prizvaní. Neboli sme ani spomenutí, čo už bolo vážne a kritické. Pod čiarou bolo spomenutých vlastne 5 krajín – Rumunsko, Slovinsko a tri baltské štáty ako krajiny s perspektívou členstva. Slovensko nebolo ani len pod čiarou. Okrem toho sme dostávali diplomatické demarše od EÚ a USA. Boli to jasné signály, že s takouto politikou určite nemáme šancu, a kým to nezmeníme, nikto s nami rokovať nebude. To sa naozaj a naplno zmenilo v roku 1998. Vďaka tomu bolo možné zvládnuť všetky deficity.
Zdá sa mi, že v tom čase aj časť HZDS či prinajmenšom niektorí jednotlivci začali meniť rétoriku aj viac proatlanticky.
Dobre si spomínate. Aj Vladimír Mečiar sa po voľbách v roku 2002 vyjadroval tak, že on a HZDS sú garantom integrácie, aj keď sú v opozícii, že Slovensko tam mieri, patrí, a že v tom bude úspešné. Pripomeniem len, že HZDS sa potom aktívne zúčastnilo aj predreferendovej kampane za vstup do EÚ, a fakticky už v ďalšom období nespochybňovalo ani naše ambície na členstvo v NATO. Vývoj v Európe a vo svete by jednak pokračoval aj bez Slovenska. Ak však Slovensko nevolí cestu izolácie, je zaujímavým partnerom, a dokonca môže byť dávané za príklad. Toto sme zažívali aj v rámci vyšehradskej spolupráce. Bez Slovenska je vyšehradský región nekompaktný a oslabený. Aj preto nás traja susedia výrazne podporovali pri vstupe do NATO.
Čiže dnešné radikálne pochybnosti o zmysle Vyšehradu nie sú namieste?
Stredná Európa je priestor menších štátov, ktoré v ťažkých obdobiach boli bojiskom medzi Východom a Západom. Dnes reprezentujú významný ekonomický, kultúrny a politický potenciál. V našom susedstve na Ukrajine prebieha vojna, a preto som presvedčený, že by sme si mali pestovať spôsobilosť hľadať riešenia, ktoré pomáhajú aj iným – či už tým myslíme Západ alebo Východ. Je to v našom geopolitickom a vlastnom záujme. Vyšehrad bol dobrý nástroj; nebol náhradou, ale príspevkom a prostriedkom pre cestu do EÚ aj do NATO.
Boli tu nejaké spory o priority, nejaké pnutia medzi projektom európskej integrácie a projektom Atlantickej aliancie?
To je dosť náročná, samostatná téma. Na americkej strane nebolo vždy dosť pochopenia pre súvislosti európskej integrácie. Minister zahraničia Dean Acheson, za ktorého pôsobenia bol zverejnený Schumanov plán, napísal vo svojej biografii, že ten plán bol „breath-taking“, teda dych vyrážajúci. Američania pripravovali anglo-americkú konferenciu, na ktorej mala byť riešená budúcnosť kontinentu po piatich rokoch od 2. svetovej vojny. A jeden deň predtým, 9. mája 1950 Robert Schuman oznámil plán, ktorým oslovil predovšetkým Nemecko. Skrátka, Schuman a následne aj Adenauer v ten deň predbehli anglo-americkú konferenciu, ktorá by bola rokovala v klasickom duchu vyvažovania síl. Samozrejme už mala vo vienku Marshallov plán, čo bolo prínosné. Ale zodpovedná Európa nemôže fungovať len ako spoločný trh.
Dobre, ale Európa vždy bola kultúrne rôznorodé prostredie, čo znamená aj politickú rôznorodosť.
Ide tu o jednotu v spoločných hodnotách. Keby európske krajiny neboli demokratické, keby tu neprevládali princípy právneho štátu, nedostali by sme sa k vecným témam spolupráce. Ale tým, že sme sa k nim prepracovali, môžeme hovoriť o ambícii, aby aj medzinárodné vzťahy boli založené viac na pravidlách než na sile. Súčasná, zjednocujúca sa Európa reprezentuje – aj so všetkými svojimi reálnymi problémami – predsa len istú formu rovnováhy medzi národným štátom s jeho záujmami a spoločenstvom. Na tomto princípe vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Cieľom bolo vytvoriť prostredie na reguláciu previazaním dvoch oblastí produkcie pôvodne kľúčových pre vedenie vojny, a teda zabrániť opakovaniu vojny medzi predtým znepriatelenými štátmi.
Podarilo sa?
Ten motív sa naplnil. Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali. Vývoj Európy má svetový vplyv. Dnes máme znova vojnu na európskom kontinente. Ten vojnový vír vťahuje takmer polovicu sveta do vzťahu k nej. Je dôležité, aby to neprerástlo do svetového konfliktu. Sme šťastnou generáciou, ktorá sa nadýchla slobody. No zároveň je pozvaná riešiť takéto témy. Nielen konzumovať mier a eurozónu.
Nevzniká tu ale aj problém v dôsledku toho, že sme čosi premeškali, že sme príliš dlho len konzumovali, čerpali sme „mierové dividendy“, a nielen my, ale aj a predovšetkým západná Európa? Znova sa ukazuje, že ani sám európsky subkontinent nie je taký bezproblémový, ako sa niektorí domnievali. Nekládli sme príliš veľký dôraz na príslovečné „maslo“ namiesto „kanónov“?
Skôr by som povedal, že európske integračné procesy po páde Berlínskeho múru, po rozpade ZSSR, po rozpade Juhoslávie boli pomalé, až veľmi pomalé. Veď len náš proces od roku 1989 do vstupu do EÚ aj NATO trval 15 rokov. Po tom, čo sme sa nadýchli slobody, keď sme začali budovať demokraciu, nechali sme Východ v jeho postsovietskych problémoch. Teraz sa nám to vracia.
„Vojna v západnej Európe od r. 1945 nebola. Takúto realitu generácie predtým nepoznali.“
To, čo Schuman ponúkol, to nebola ilúzia. Išlo o prax solidarity medzi bývalými úhlavnými nepriateľmi, aby nemohla vzniknúť nová vojna. Až potom možno hovoriť o šanci na prosperitu. Toto je princíp, ktorý by mal platiť aj na východ od nás. Život nás učí, že nikdy nie je neskoro, iba ak by sme odmietli možnosť korektúry. K týmto princípom sa skrátka potrebujeme vrátiť.
Predstavuje však Európa dostatočnú masu kapacít na zvládnutie podobných problémov bez transatlantických väzieb? Nezvykli sme si tu žiť, ako keby niektoré veci skrátka neboli? Ako keby niektoré nebezpečenstvá neexistovali? Akoby tí zlí chlapci tam vonku neexistovali?
Áno, do veľkej miery sme si vytvorili aj predstavu, že po páde komunizmu, po zániku Varšavskej zmluvy atď. bude nasledovať len mierová Európa a...
... koniec dejín...
To bola, samozrejme, nezodpovedná ilúzia. Bezpečnosť a stabilita sú základom pre ďalšie veci. Aj u nás na Slovensku. Tieto základy sa podceňovali aj na Západe. A podobné signály od Američanov nás akoby stále vracali k tejto téme. Možno najviac za prezidenta Trumpa. Ten doslova pohrozil Európanom, že nebude brániť európske štáty.
Mohol by to ale Trump urobiť, keby si európski partneri plnili svoje záväzky prispievania do spoločného rozpočtu, a vôbec záväzky voči spoločnej bezpečnosti?
Uznávam, že nie je morálne ani politicky udržateľné, ak sa niekto dlhodobo len vezie ako čierny pasažier. Dnes je aj pre vojnu na Ukrajine situácia zmenená, mnohé štáty celkom zmenili svoje prístupy, robia radikálne kroky. To, že do Aliancie vstúpili neutráli ako Švédsko a Fínsko, je, samozrejme, výsledok Putinovej invázie, no hovorí to aj o tom, že my sme dnes takí početní a takí kompaktní, ako Aliancia dlhé desaťročia nebola.
Kompaktní? Veď je tu problém s americkými izolacionistickými náladami, a nielen to.
Áno, vždy je tu problém aj s izolacionistami aj s nedostatkom politickej vôle v jednotlivých krajinách vtedy, keď treba konať. NATO však narástlo z 12 na 32 štátov. Aj to je dôkaz jeho atraktívnosti.
No nezdá sa vám, že sa ten problém v poslednej dekáde a pol vracia a zosilňuje?
Dochádza však aj k zmenám. Keď Emanuel Macron začínal ako francúzsky prezident, vyjadril sa v zmysle, že NATO je v kóme. To bol veľmi silný výrok. A potom roky intenzívne, dokonca po začatí invázie vo februári 2022 komunikoval s Putinom v snahe negociovať zastavenie bojov. Teraz však hovorí o vyslaní vojakov na Ukrajinu. Reč je stále o tom istom prezidentovi tej istej krajiny.
Čo to vlastne Macron povedal v skutočnosti?
Nebol som pri tých rokovaniach. Ale viaceré krajiny vrátane Poľska a ČR sa vyjadrili v podobnom duchu, totiž, že treba zvažovať aj personálnu pomoc Ukrajine, ktorá je v ťažkej situácii. Ide predovšetkým o záležitosti logistiky.
To asi treba zdôrazniť, lebo niektorí tu narábajú propagandisticky s predstavou, že tam budeme posielať mladých chlapcov ako potravu pre kanóny.
Nie, tu ide predovšetkým o logistickú výpomoc, školenia, tréning ukrajinských síl, ženijné a odmínovacie práce. Moderné zbrane sa nedajú obsluhovať bez prípravy, bez inštruktáže. Postoje sa menia na základe aktuálneho diania, aj na základe obáv z budúcnosti, ktorá môže byť ešte horšia. Európsky vývoj za posledných 70 rokov akoby išiel z krízy do krízy, ale, a to je dôležité: po vzostupnej špirále. Najprv to bolo len o tom, aby nebola vojna. Potom išlo o ekonomickú spoluprácu, colnú úniu, spoločný trh, eurozónu; dnes je toto všetko realita, ale na začiatku bol len skromný plán.
To ale Európa vstávala z trosiek. Túto situáciu si mladšie ročníky nemajú šancu pamätať.
Je to tak. Na to všetko treba pamätať. No boli tu aj iné skúšky. Pamätám si to ešte ako mladík: ako v 70. rokoch na čiernobielych obrazovkách komunistická televízia opakovala, že na Západe je kríza, že ľudia jazdia bicyklami, lebo zdražela ropa, že poľnohospodári protestujú, vyhadzujú potraviny, a ako ten Západ nefunguje. Ten Západ sa však nadýchol; plán Jacquesa Delorsa na riešenie európskej „sklerózy“ bol európsky jednotný trh. Mnohí vtedy predpovedali koniec integrácie. Ale EÚ sa rozšírila o ďalších členov. Eurozóna neskôr prešla veľmi ťažkou skúškou pri gréckej kríze, a konzekvencie sme zažili aj v SR. Padla vláda, ktorá rozhodovala o stabilite a budúcnosti eura. Bol som jej členom.
Nevďačí Európa za niečo pozitívne práve tomu, že bola vnútorne rôznorodá? Nezrodil sa práve z tohto duch slobody, ktorý sa nakoniec vždy presadil – napriek iným, morbídnejším tendenciám? V takom prípade asi treba akceptovať aj istú mieru politických pnutí vo vnútri systému EÚ.
Politické pnutie môže byť tvorivé. Podobne ako plus a mínus na baterke je zdrojom energie. Keď sa to napätie stratí, stagnujeme, vývoj ustáva, pohyb sa zastaví... Ako príklad výhody rozmanitosti uvediem: záväzná európska legislatíva nemôže byť platná, kým nie je publikovaná aj v slovenčine. Ak sa občan obráti na európske inštitúcie v slovenskom jazyku, musí byť v tomto jazyku aj spätne vyrozumený.
To znamená ale aj tlak na tvorbu istých byrokratických štruktúr.
Áno, ale v službe človeka, v službe občana. Proces integrácie je otvorený, dá sa do EÚ nielen vstúpiť, ale aj vystúpiť. Ambícia „stále užšej Únie“ až na úroveň federácie alebo „superštátu“ je iracionálna. Potrebná je istá rovnováha, ktorá vždy obsahuje pnutia, záujmy, otázky. Napríklad v dobe Napoleona tu boli pokusy o zjednotenie Európy silou. Z toho sa Európa dlho liečila. A nemusím zvlášť pripomínať skazonosné hitlerovské či sovietske pokusy. Sú tu teda aj falošné alternatívy: na Východe to ešte zažívajú.
Ak zoberieme do úvahy brexit: často sa hovorí o tom, ako Briti zvládajú alebo nezvládajú jeho dôsledky. Ale nezmenil brexit aj vnútorné prostredie EÚ?
Na nás to má tiež isté dopady, prinajmenšom ten mocenský trojuholník medzi Francúzskom, Nemeckom a Spojeným kráľovstvom sa rozpadol. Ten trojuholník vyvažoval isté tendencie – napr. vo vzťahu k bruselskej centralizácii. Briti boli pri vstupe Slovenska otvorení pre slobodný pohyb pracovnej sily – na rozdiel od Nemcov a Rakúšanov, ktorí sa ho obávali, a pritom profitovali z pohybu pracovnej sily oveľa viac. Briti pomáhali, aby Únia bola otvorenou.
Budeme teda musieť riešiť nejakým spôsobom vzťah bŕzd a rovnováh v rámci Únie nanovo? A možno sa zbytočne pýtam, či si to naše politické elity na Slovensku dostatočne uvedomujú?
Politika spoločnej obrany a bezpečnosti by sa oveľa dôveryhodnejšie realizovala s Britmi. Mnohí dnes v Británii hovoria, že to rozhodnutie treba prehodnotiť. Nechcem predbiehať, ani to lacno komentovať. Británia pristupovala k európskej integrácii s odstupom. Pamätám si na telegram, ktorý britský veľvyslanec posielal do Londýna z rokovaní o vzniku EHS. Písal, že ak sa na tom šiesti premiéri aj dohodnú, tak to nepodpíšu, ak to podpíšu, tak to neratifikujú, a ak to ratifikujú, tak to nebude fungovať. Bola v tom nedôvera, v pozadí boli negatívne skúsenosti s mierovými iniciatívami. Ale zakladajúca „šestka“ začala spolupracovať a potom sa britskí konzervatívci rozhodli pridať. Následne labouristi zorganizovali referendum proti tomu, ale vstup do Únie získal väčšinovú podporu. Neskôr – a to už sú tie zmeny postojov – konzervatívci v súťaži s populistami sľúbili Britom referendum. A hoci premiér Cameron bol za zotrvanie, dopadlo to opačne. Politika je sama osebe zložitá, plná protichodných tendencií. Aj preto potrebuje rozumných a rozhodných lídrov.
Ktorí dokážu identifikovať spoločné princípy.
Keď hráme s populistami ich hru, výsledok bude ešte viac populizmu. Preteky v populizme. A to dopadne zle.
Máte istú skúsenosť z Blízkeho východu. Malo to nejaký vplyv na vaše nazeranie na európske záležitosti?
Bol som na území Iraku v čase boja o Mosul. Zaznamenával som priame svedectvá od ľudí, ktorí tam zostali; nastal tam totiž obrovský exodus, následkom ktorého bola aj európska migračná kríza v roku 2015, a tá otriasla celou Úniou. Brexit, koniec-koncov, prišiel krátko po tom. Ak nedbáme o problémy, ktoré sa dejú v susedstve, budeme následne platiť oveľa vyššiu cenu. Preto by EÚ mala byť spolutvorcom mieru a jeho udržateľnosti. Od Európy sa to aj očakáva. Model našej spolupráce je veľmi atraktívny. V kontraste s tým som zažil pálenie amerických vlajok v Sudáne, v Pakistane...
Isteže pálenie amerických vlajok, keďže EÚ pre nich nepredstavuje problém! Ale to, že sme neškodní, ešte neznamená, že sme efektívni.
Nenávisť a antiamerikanizmus sa ťažko prekonávajú. Ale voči EÚ som takéto prejavy nezažil. Únia je atraktívna. V medzinárodných vzťahoch existuje nielen „hard power“, tvrdá sila, ale aj „soft power“, mäkká sila. Sila, ktorá vás ovplyvňuje svojou príťažlivosťou.
A tým, že ju chráni americká „tvrdá sila“, americký nukleárny dáždnik, preto si môže dovoliť byť „mäkkou“.
Ale stále je to sila istého druhu. Dúfali sme, že v 21. storočí vo svete prevládne skôr právo a pravidlá než tvrdá sila. Európa je toho protagonistom. Áno, nám tá sila skôr absentuje, ale právo svedčí.
Ale aj právo musí byť vymožiteľné. Inak nie je právom.
Iste, mať za sebou tú silu bolo vždy dôležité. Európa nemôže zostať obrom na hlinených nohách. Ekonomicky a obchodne je to dnes obor, vzhľadom na svetové pomery, ale je veľmi zraniteľný.
Keď sa pozrieme na celkovú situáciu, aj doma, aj tam vonku: cítite sa optimistom?
Môj otec by bol rád, keby mohol riešiť naše dnešné ťažké otázky, mať naše dnešné problémy. Nedožil sa slobody, podobne ako jeho brat, po ktorom mám meno. ŠtB ho zlikvidovala a dodnes nepoznáme ani miesto jeho posledného odpočinku. Môžem tu parafrázovať Jeana Monneta, keď sa ho pýtali mladí v 50. rokoch v súvislosti s budúcnosťou Európy, či je optimista alebo pesimista. Odpovedal, že ani jedno, ani druhé, ale že zostáva odhodlaným. Budúcnosť je v našich rukách. Lebo slobodu sme nedostali preto, aby sme vyjadrovali pocity, ale aby sme vytvárali prostredie, ktoré je faktickou odpoveďou na aktuálne potreby, a, samozrejme, aby bolo lepším dedičstvom pre tých, ktorí prichádzajú po nás. To, čo zaplatili ľudia pred nami, je výzva aj pre osobnú, aj pre národnú pamäť, výzva na vďačnosť. Kde je vďačnosť, tam je aj úcta a tam je aj zodpovednosť. Toto aktívne a tvorivé úsilie a dlhodobé odhodlanie je moja odpoveď na otázku o budúcnosti.
Ján Figeľ
Narodil sa v roku 1960. Vyštudoval inžinierstvo v odbore výkonovej elektroniky na TU v Košiciach. V rokoch 1998 – 2002 štátny tajomník MZ SR, 1998 – 2003 hlavný vyjednávač v prístupových rokovaniach o vstupe SR do EÚ. 1999 – 2002 spolupredseda vládneho Prípravného výboru pre členstvo v NATO. 2004 – 2009 prvý slovenský komisár EÚ; 2003 – 2004 člen Predsedníctva frakcie EPP-ED v Európskom parlamente. 2016 až 2019 osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva mimo EÚ. Člen KDH od roku 1990, predseda KDH v rokoch 2009 – 2016. Ženatý, 4 deti. Žije v Bratislave.
Comments