Ján Figeľ: Mnohým „sekularistom“ prekáža, žeby sa inštitúcie EÚ mali systematicky zaoberať nábožensk

S Ing. Jánom Figeľom, osobitným vyslancom Európskej únie (EÚ) pre podporu náboženskej slobody mimo krajín EÚ hovoríme o tom, čo jeho misia a poslanie zahŕňa, čo sa mu dosiaľ na tomto poste podarilo, aký je stav náboženskej slobody vo svete v súčasnosti. Hovoríme aj o pápežovej ceste do Spojených arabských emirátov a výsledkoch tejto cesty, o jeho angažovaní sa v prípade oslobodenia Asie Bibiovej, ale i prekonávaní ťažkej choroby a jeho vzťahu k jezuitom.

Pán Figeľ, od 6. mája 2016 ste osobitným vyslancom Európskej únie (EÚ) pre podporu náboženskej slobody mimo krajín EÚ. Vedenie EU vám každoročne tento mandát predlžuje. A stalo sa tak aj nedávno, na ďalšie obdobie. Čo to pre vás znamená?

Tento post vznikol ako reakcia na genocídu kresťanov, jezídov a iných menšín, páchaných teroristami z ISIS v Iraku a v Sýrii od roku 2014. Európsky parlament vyzval na vytvorenie postu stáleho Osobitného predstaviteľa EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Takýto model by mal silné postavenie v systéme diplomacie EÚ, ale predpokladá konsenzus všetkých členských štátov. A to by bolo veľmi zložité dosiahnuť. Preto Junckerova komisia zvolila zjednodušené riešenie v podobe osobitného vyslanca vymenovaného v máji 2016 na obdobie jedného roka. Keďže s mojou prácou bola spokojnosť, bol tento mandát obnovovaný až doteraz. Bez dôvery by som takúto prácu nemohol vykonávať. Túto dôveru vyjadruje aj rezolúcia Európskeho parlamentu (EP), ktorú v januári podporilo 576 poslancov. Môj mandát však končí spolu s mandátom celej Komisie. O budúcnosti tejto úlohy rozhodne nová Európska komisia.

Prezraďte, keďže ste prvým človekom EÚ na tomto poste a predtým táto funkcia neexistovala, čo všetko jej zriadeniu vlastne predchádzalo? Ako ste obhájili potrebu pozície osobitného vyslanca práve pre témy náboženskej slobody a jej podpory v krajinách mimo EU? Jednoduché to zrejme nebolo.

Problémom náboženskej neslobody som sa venoval už v minulosti. Napríklad v roku 2008 som si na diaľku adoptoval rodinu žalárovaného kubánskeho disidenta Alfreda Battistu. Pomáhal som im a usiloval sa o jeho oslobodenie. Po siedmich rokoch väznenia a po dlhej hladovke mu hrozila smrť v žalári. V roku 2011 sa ho po apeloch na kubánsku vládu podarilo dostať na slobodu. V tom čase som sa tiež zasadil za prepustenie pastora Iousufa Nadarkhaniho v Iráne, ktorý bol za konverziu odsúdený na trest smrti. Podarilo sa to. Po prepuknutí masového vraždenia v Sýrii a v Iraku zo strany ISIS som apeloval na lídrov Európskej únie, aby sme konali aktívnejšie z hľadiska pomoci obetiam, ale aj proti zločincom páchajúcim genocídu. Napísal som vyše 70 listov lídrom, ako sú Merkelová, Juncker, Tusk, Schultz. Začiatkom marca 2015 som vystúpil na verejnom zhromaždení pred prezidentským palácom v Bratislave na podporu prenasledovaných kresťanov. Následne som ako podpred-seda NR SR spolu s arcibiskupom Babjakom pozval melchitského patriarchu Gregoriosa III. z Damašku na návštevu Slovenska, aby našej verejnosti vydal svedectvo o situácii v Sýrii. Som rád, že sa to v máji 2016 nakoniec v EÚ „pohlo“, ale netušil som, že sa to vráti ku mne ako pozvanie pracovať na tom naplno. Toto prebudenie v EÚ nebolo však dielom lobingu a rokovaní. Je to ovocie martýria – mučeníctva prenasledovaných.

Ako reflektujete vaše cesty a ich závery samotnému vedeniu EÚ, jej vrcholným predstaviteľom? Sú to formy konkrétnych správ, návrhov?

Za tri roky som vykonal mnoho ciest, zvlášť do krajín Blízkeho východu a severnej Afriky, subsaharskej Afriky, južnej a juhovýchodnej Ázie. Z každej cesty podávam správu vybraným členom Európskej komisie a predstaviteľom diplomacie EÚ. Obsahom správy je opis situácie z hľadiska slobody náboženstva alebo viery, prehľad rokovaní s politickými, náboženskými a spoločenskými predstaviteľmi, ale aj návrh opatrení na zlepšenie situácie alebo posilnenie rozvoja. Vďaka tomu EÚ ako najväčší donor rozvojovej pomoci sa v týchto rokoch začala venovať aj projektom podpory medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. V rámci odporúčaní sa usilujeme využiť nielen projekty, ale aj dvojstranné politické, obchodné a ekonomické dohody a nástroje. Zároveň sa usilujem rozvíjať spoluprácu s členskými štátmi EÚ a mimovládnymi organizáciami pri vzájomnej koordinácii a pomoci. Súčasťou zámerov je formovanie podpory a budovanie dôvery, aby sa podpora náboženskej slobody vo svete stala v EÚ permanentnou a účinnou politikou.

Čím musí človek disponovať okrem kontaktov v diplomacii, aby mohol byť úspešný v takomto poslaní, ktoré si žiada aj odvahu, guráž a je náročné aj po zdravotnej stránke? Predsa len, prekonali ste vážne ochorenie a pri cestách po svete musíte odolávať zmenám klímy, gastronómie, nehovoriac o náročnosti rokovaní napríklad v oblasti Blízkeho východu.

Agenda náboženskej slobody nie je bežná diplomacia. Vyžaduje si poznatky z histórie, kultúry, náboženskú gramotnosť a najmä empatiu a dôveru. Bez porozumenia a dôveryhodnosti človek nič nedosiahne, ba neprijmú ho s vážnosťou. Opakovane som sa presvedčil, aká dôležitá je empatia a trpezlivosť pre otvorenie nielen dverí, ale aj myslí a sŕdc u partnerov. Napríklad v Iraku ma vo februári 2017 prijali na vysokej úrovni nielen kresťania a Kurdi, ale aj šíti a sunniti. Prišiel som totiž počas vojnovej operácie v Mosule, čo znamenalo nielen odvahu, ale aj výraz solidarity s irackým ľudom. A po druhé, keď sa Západ rozhodoval pre vojenskú inváziu do Iraku v marci 2003, ako predseda Zahraničného výboru NR SR som nepodporil slovenskú vládu v účasti na tejto invázii. Čas a vývoj potvrdil správnosť zdržanlivého postoja. A dnes mi tento postoj pomáha v zložitých situáciách ako osobné svedectvo empatie s trpiacimi a zmyslu pre rešpektovanie medzinárodného práva.

Účastníci jednej z konferenciií o ľudskej dôstojnosti, Univerzita v Oxforde, august 2018

Často spomínate Roberta Schumanna (1886 – 1963), otca myšlienky EÚ. Máte svoj vzor v poslaní, ktoré plníte, alebo je ním práve on, hlboko veriaci muž, politik?

Robert Schuman je u nás málo poznanou osobnosťou. Aj preto som sa ako hlavný vyjednávač pre vstup Slovenska do EÚ pousiloval v roku 2002 o vydanie jeho politického testamentu – knihy Pre Európu. Často sa k jeho odkazu vraciam, keď hľadám odpovede na výzvy súčasnosti. Jeho matka mu vštepila hlbokú vieru. Nechal sa inšpirovať Maritainom a Bergsonom. Z jeho postojov vyžaruje kresťanský personalizmus a integrálny humanizmus. Napriek tomu, či práve preto, bol vo vtedajšom francúzskom politickom prostredí tvrdo atakovaný. Ale jeho dielo, ktoré ho presiahlo a preslávilo, žije. ASchuman aj dnes inšpiruje.

Čo považujete za najťažšie vo vašom poslaní?

Bolestné je vnímať rozsah zla a intenzitu ľudskej zloby, ktorý sa spája s náboženskou slobodou vo svete. Zlo má vplyvných, všadeprítomných spojencov vo svete. Sú nimi ľahostajnosť, nevedomosť a strach. Náboženská sloboda je jednoducho záležitosťou života a smrti. Zároveň ťaživé je vnímanie protikladných trendov o tom, že na jednej strane ide o civilizačné kritérium a základ ľudskej dôstojnosti, na druhej strane má táto oblasť veľa odporcov aj v samotnej EÚ. Mnohým sekularistom prekáža, žeby sa inštitúcie EÚ mali systematicky a dlhodobo zaoberať náboženskými právami a komunitami vo svete. Som presvedčený, že to je zásadná otázka pre charakter modernej spoločnosti, pre správne chápanie základných ľudských práv, a tým aj našu identitu a pre viac spravodlivosti a pokoja vo svete.

Ako prijala vaša rodina vaše nové poslanie, keď ste opustili aktívnu politiku na Slovensku a prijali rozhodnutie pôsobiť na súčasnom poste?

Rodina je pre mňa ako bezpečný a stabilný prístav pre cesty do náročných teritórií a vzťahov. V apríli 2016 som si začal hľadať prácu po marcových parlamentných voľbách, ktoré – dovolím si povedať – nedopadli dobre ani pre KDH, ani pre Slovensko. Keď na konci apríla prišlo od J. C. Junckera pozvanie robiť osobitného vyslanca EÚ, bol som prekvapený i povzbudený. Považovali sme toto pozvanie k dovtedy nejestvujúcej, bezprecedentnej úlohe za „Prozreteľnostné“. Aj rodina, zvlášť manželka Mária, v tom vidí posvätnosť slobody ľudskej osoby, dôležitosť pomoci prenasledovaným pre vieru a formovanie zjednotenej Európy v čase krízy.

Máte pozvanie na Srí Lanku, ktorá sa nedávno nečakane stala miestom hrozivých atentátov na katolícke chrámy a ľudia sa tam stále boja o svoju bezpečnosť. Ako uviedol aj hovorca Konferencie biskupov M. Kramara, do chvíle atentátov bola táto krajina vnímaná ako pokojné miesto pre spolužitie niekoľkých náboženstiev. Čo by ste rád ako posolstvo ponúkli tamojším obyvateľom počas vašej návštevy?

Islamisti vo veľkonočnom čase krvavo zaútočili na plné katolícke chrámy a hotely. Vyše 250 mŕtvych a 500 zranených malo byť pomstou za marcové vraždenie v dvoch mešitách v Christchurch na Novom Zélande. Odkaz – a nielen môj – je odmietnutie násilia a posilnenie bezpečnosti a spravodlivosti pre obyvateľov ostrova. Súčasťou toho musí byť stíhanie a trest pre teroristov. Vláda urobila viacero účinných krokov. Zatkla a súdi vysokých predstaviteľov bezpečnostných síl, ktorí zanedbali svoje povinnosti, keďže o príprave útokov mali vopred informácie z Indie. EÚ je pre Srí Lanku dôležitým partnerom. Únia tu má stálu delegáciu. Pokojné spolužitie rôznych náboženských komunít – budhistov, hinduistov, kresťanov, moslimov a ďalších – si zaslúži našu podporu. Je to aj v európskom záujme.

Výrazne, hoci „potichu“ ste sa angažovali v prípade oslobodenia Asie Bibiovej v Pakistane, v prípade, ktorý svet zaujal. Prezraďte, ako vnímate osobnosť tejto ženy, ktorá si mnoho vytrpela? Čo podľa vašich poznatkov napokon –okrem modlitieb tisícok ľudí – napokon najviac pomohlo k jej oslobodeniu?

Asia Bibiová mala byť prvou ženou popravenou v Pakistane za rúhanie. Celý svet citlivo vnímal tento príbeh. Stala sa čestnou občiankou Paríža. Aj keď pomaly a s problémami, súdnictvo v Pakistane funguje. Potvrdil to aj verdikt Najvyššieho súdu v prípade Asie Bibiovej, keď jej smrť požadovali dve nižšie súdne inštancie a v uliciach jej obesenie požadovali milióny ľudí. Problémom Pakistanu je násilný extrémizmus živený mullahmi na lokálnej úrovni, veľmi zlé zákony a nízka vymožiteľnosť práva. Po počiatočných odmietnutiach mojej návštevy som sa do Pakistanu opakovane dostal. Na všetkých úrovniach rokovaní v decembri 2017 a v máji 2018 som argumentoval dôležitosťou vlády zákona a spravodlivosti pre všetkých, poukazujúc na vleklý a medzinárodne sledovaný prípad Asie Bibiovej. Jedna z najmilitantnejších islamistických organizácií vydala po oslobodení Asie Bibiovej ostré vyhlásenie proti vláde, ktorá sa podľa nich „poddáva tlaku Európskej únie“. Vo vyhlásení citujú moje slová počas návštevy Pakistanu a spomínajú tiež pápeža Františka, ktorý prijal vo Vatikáne rodinu Asie Bibiovej. Rozhodujúcim pre zlom v tomto prípade bol dlhodobý medzinárodný, zvlášť európsky tlak na spravodlivý proces. Asia Bibiová je statočná matka a hrdá žena. Mohla sa vyhnúť trestu smrti a žalárovaniu, keby sa zriekla kresťanskej viery a konvertovala na islam. Jej viera je jednoduchá a pevná. Pre mňa je obdivuhodná jej pokora a pokojné znášanie utrpenia. Dnes žije v bezpečnej krajine, ale úklady fanatikov na jej život a rodinu sú snované naďalej.

Záver prvej pracovnej cesty v Pakistane, Lahore, december 2017

Cesta pápeža Františka do Spojených arabských emirátov bola pozoruhodným počinom, hoci naše médiá k nej boli strohé, akoby ani nevedeli, ako nato zareagovať. Pripomenula aj odvážny čin sv. Františka z Assisi, ktorý pred stovkami rokov navštívil sultána Sulejmana a ako ste uviedli, nie náhodou práve pápež, ktorý nosí meno František, navštívil arabský svet. Ako vnímate túto výnimočnú cestu Svätého Otca, jej závery? Čo považujete za to najdôležitejšie, čo sa možno nedá vidieť na pohľad, ale len čítať medzi riadkami?

Pápežova návšteva na Arabskom polostrove bola skutočne prelomová a zanechala hlboké stopy. Bola nateraz vyvrcholením intenzívneho dialógu Vatikánu s duchovným a univerzitným centrom Al Ahzar v Káhire, ktoré vedie Veľký imám Al Tayyeb a ktoré je považované za vrcholnú autoritu sunnitského, teda väčšinového islamu. V Spojených arabských emirátoch vyrastá po návšteve Abrahámovský dom ako výraz bratstva medzi moslimami, kresťanmi a židmi. Prebieha tam rok tolerancie s podnetnými aktivitami. Kto iný, ak nie ohlasovatelia jedného Boha – Stvoriteľa, by mali o ňom svedčiť v duchu bratstva? Tento duch dnes absentuje v medzinárodných vzťahoch. A pritom sme k nemu pozývaní aj Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ktorá bola prijatá v roku 1948. Kresťania a moslimovia reprezentujú zhruba 55 % svetovej populácie. Ak väčšine ľudí bude záležať na ľudskejšom svete, máme nádej na pokojnejšie 21. storočie. Treba v tomto duchu pokračovať. Napriek zložitostiam a nedostatkom má uvedená deklarácia o ľudskom bratstve a mierovom spolužití veľký význam v súčasnom svete.

Svätý Otec je jezuitom. Aj v našom čísle časopisu sa venujeme jezuitským témam. Je vám blízka jezuitská spiritualita, ktorá sa snaží Boha hľadať vo všetkom?

Svätý Otec zviditeľňuje nielen jezuitskú spiritualitu, ale aj františkánsky príklad a ideály. Ako človek z Latinskej Ameriky zároveň prináša silný sociálny rozmer svojho pontifikátu. Preto je jeho pôsobenie iné oproti predchodcom a zároveň také aktuálne v našich časoch narastajúcich rozdielov vo svete, náboženského prenasledovania, šírenia nových ideológií a dehumanizácie ekonomických procesov. Ako kresťania veríme, že v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. To nám dáva silu pre službu Životu a zmysel pre kríž, ktorý je znamením pokory i víťazstva. Rád čítam posolstvá pápeža Františka, prehlbujú a rozširujú moje poznanie. Azároveň pozývajú na aktívne konanie v prospech slabých a prenasledovaných.

So sv. Otcom Františkom, august 2018

Aké ďalšie cesty vás ešte čakajú v tomto roku?

Pripravujeme návštevu v Indonézii a Malajzii, kde v ostatných rokoch rastie islamský radikalizmus a prejavy násilia voči náboženským menšinám. Tiež ma čaká niekoľko vystúpení na druhom ministerskom summite na podporu náboženskej slobody vo Washingtone v USA. Ostatné už závisí od toho, ako s touto funkciou naloží od novembra nastupujúca nová Európska komisia.

Na čo z toho, čo sa vám od roku 2016, odkedy zastávate súčasný post vyslanca EU, až dosiaľ podarilo, na čo ste najviac hrdý?

Najväčším povzbudením v ďalšej práci a zároveň satisfakciou za vynaložené úsilie bolo oslobodenie Asie Bibiovej, ale aj deviatich väzňov svedomia v Sudáne. Boli to dve skupiny, jedna odsúdená pre kresťanské aktivity, druhá bola nepohodlná vládnucemu režimu. Petr Jašek, český aktivista, dostal doživotie a Ibrahimovi Mudawimu, sudánskemu obhajcovi ľudských práv, hrozil tiež doživotný trest. Nielenže sú všetci na slobode, ale vo väzbe je po rokoch samotný diktátor – zvrhnutý prezident Umar Bašír, ktorý je zodpovedný za množstvo utrpenia v Sudáne. Som rád narastajúcej dôvere okolo témy náboženskej slobody v EÚ. Som hrdý na akademickú iniciatívu vyjadrenú v Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade (www.dignityforeveryone.org), ktorú početní signatári z celého sveta vydali v decembri 2018. Teší ma založenie Európskej akadémie náboženstva v Bologni. Ale zachrániť človeka a vrátiť mu slobodu, to je najcennejšie.

Prekonali ste veľmi ťažké zdravotné obdobie, ťažkú chorobu. Ak môžete byť osobný, aké poznanie ste si z tohto obdobia odniesli pre ďalší život?

Choroba je kríž, ktorý sa dá niesť, ak ho prijmeme. Ochorenie mi dalo poznanie a skúsenosť, akú som nemal. Nielen so sebou, ale aj s blízkymi a s okolím. Nielen fyzickú, ale aj duchovnú, za ktorú som osobitne vďačný. Spoznal som lepšie, kto sú moji priatelia. Keď je ťažko, priateľ vás neopustí; odídu tí, čo sa tak len tvárili. Mal som veľa známych a kolegov. Dnes môžem poradiť alebo pomôcť ľuďom s podobnou diagnózou, keďže sa na mňa mnohí obracajú. Na druhej strane stretávam trpiacich a prenasledovaných, ktorí majú oveľa ťažšie kríže. Choroba nás robí citlivejšími na bolesti druhých a je výzvou načierať hlbšie v duchovnom živote. Paradoxne, najväčšie výsledky v mojom úsilí prišli, keď som bol najslabší. Dnes lepšie chápem mnohé silné vyjadrenia sv. Pavla.

Často cestujete do krajín, kde je náboženská sloboda obmedzovaná, kde vládne napätie namiesto pokoja, neistota. Za predstaviteľmi moslimských či pravoslávnych krajín prichádzate z Európy, o ktorej vládne mienka, že upustila od svojich kresťanských koreňov, že zabúda na svoje historické kresťanské dedičstvo. Ako vôbec ľudia v týchto krajinách vnímajú Európu, Európanov dnešných dní? Aké poznanie ste získali?

Európa je vnímaná ako malý, ale vplyvný a príťažlivý kontinent. Nie všetci dostatočne rozlišujú, že Západ nie je jednoliaty, že Európa je iná ako Amerika. Ľahšie sa argumentuje tam, kde poznajú Európsku úniu ako spoločenstvo demokratických krajín. Usilujem sa práve toto rozlíšenie zdôrazňovať, lebo potvrdzuje, že jednota v rozmanitosti je možná, že sa dá žiť v mieri a preto aj v prosperite. Európska identita je bez kresťanského kultúrneho dedičstva nepredstaviteľná. Náboženská viera alebo presvedčenie patrí k identite človeka, rodiny, národa. Preto musí byť súčasťou základných slobôd a primerane patrí aj do verejného života spoločnosti. Náboženský život Európy zoslabol pod vplyvom rastúceho sekularizmu. Napriek tomu je dôležitou súčasťou vývoja kontinentu, zvlášť v postkomunistickej časti. Migračná a utečenecká kríza oživila otázky o identite a charaktere jednotlivých krajín. Kríza však môže byť príležitosťou pre obnovu historickej pamäti a hodnôt, na ktorých Európa vyrástla. Koptský pápež Tawadros II. mi v rozhovore povedal, že Orient je ako chrám, kým Západ je ako laboratórium plné nových technológií a inovácií. My potrebujeme oboje, aby sme mohli dosahovať integrálny ľudský rozvoj. Nacizmus a komunizmus, ktoré vzišli z Európy a dlho ju nivočili, boli jeho popretím.

Hypoteticky vzaté: ak by žil Robert Schumann dnes a mali by ste možnosť sa s ním rozprávať, na ktoré otázky by ste sa ho určite opýtali, čo by vás zaujímalo pri stretnutí s ním?

U Schumana je obdivuhodné, ako dokáže prirodzene rozvíjať spoločné i partikulárne záujmy krajín na báze jednoty hodnôt a spojenia ich oprávnených záujmov. Mal veľký zmysel pre náboženskú slobodu. Aj preto na základe Lex Schuman v jeho rodnom Lotrinsku a Alsasku platia iné vzťahy medzi štátom a cirkvou než v ostatnom Francúzsku. Diskutoval by som s ním, ako slobodne a prakticky realizovať princíp subsidiarity a zodpovednej solidarity, aby sa jeho jedinečný odkaz pre Európu ďalej rozvíjal, aby zjednotená Európa bola vodkyňou ľudskosti a príkladom všeobecnej solidarity vo svete.

Sú podľa vás dnešní lídri krajín EÚ ľudia naplnení Duchom Svätým? Nechýba mnohým práve duchovný rozmer života?

Duch Svätý vanie, kade chce. Moja nominácia za prvého Osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu vo svete bola predsedom EK Junckerom oznámená nie v Bruseli, ale vo Vatikáne. Boli tam všetci lídri krajín EÚ, aby pri príležitosti Schumanovho dňa Európy odovzdali európsku Cenu Karola Veľkého pápežovi Františkovi za jeho solidaritu a ľudskosť a podporu procesu európskeho zjednotenia. Boli tam všetci, aj keď účasť nebola povinná. A rozhodnutie ohlásiť podporu náboženskej slobode vo svete tak dostalo silnejší rozmer. Treba lídrov zodpovedne vyberať, veď vzchádzajú z volieb. A potom ich v zodpovednom úsilí podporovať slovom či modlitbou, povzbudením. Žiaľ, mnohí aj veriaci ľudia sú pasívni pri voľbách a kritickí pri problémoch. Ovocie, a tým aj prítomnosť Ducha Svätého, je možné poznať podľa skutkov. Stretávam úctyhodných lídrov, ale aj takých, čo svoju moc zneužívajú. Poznáme to aj na Slovensku. Ak hovoríme o Európe, treba začať od Slovenska, z domu.

Zaujímalo by ma ešte na záver, ktoré zážitky z ciest a stretnutí na poli osobitného vyslanca EÚ považujete za najsilnejšie, ktoré si nosíte v duši a ku ktorým sa rád vraciate?

Rád spomínam na mnohé misie, z rôznych príčin – napríklad v Iraku na návštevu Bagdadu, Najafu a Erbilu. Na objav úcty k Svätej Rodine v Egypte a zároveň na rozhovor s hlavou koptských kresťanov pápežom Tawadrosom II., na návštevu profesora Mudawiho vo vyšetrovacej cele v Chartúme, na rozhovor s nebohým kardinálom Jean-Louis Tauranom o ekuméne a medzináboženskom dialógu. Zaujímavé bolo spoznať etiku budhizmu cez stretnutia s tibetským dalajlámom, hinduistov a sikhov v Indii, šítov, sunnitov, sufijcov a ďalšie komunity na Blízkom východe. V rámci svojej zodpovednosti sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí trpia pre svoje nenáboženské presvedčenie, zvlášť v tzv. náboženských krajinách. Skúsenosti potvrdzujú, aké dôležité je náboženstvo v histórii i v súčasnosti ľudstva. Ten, kto nechápe náboženstvo, a zvlášť jeho zneužívanie, nemôže chápať, čo sa deje vo svete. A ak nechápeme stav a súvislosti, nemôžeme ani pomôcť s riešením. Náboženstvo je obrovskou silou, podobne ako veda. Tam, kde sú náboženstvo a veda, viera a rozum zamerané na pravdu a spoločné dobro, tam spoločnosť napreduje. A kde sú v konflikte, mnohí ľudia trpia a celá spoločnosť stráca.

Ďakujeme za rozhovor.